Už štyridsať rokov žijem v Kanade, hovorí Ema Jurek (76)
Volám sa Ema Jurek, môj manžel bol Ivan Jurek. Zomrel a opustil nás všetkých 9. decembra 2017 po 50-ročnom manželstve. Vždy chcel utiecť na západ už od doby, keď sme sa vzali, lenže ja som bola jedináčik a moja maminka bola veľmi chorá, nemohla som ju opustiť ani vziať so sebou. Bývali sme na severnej Morave. Manžel bol veľmi schopný človek, vedel všetko urobiť. Mali sme starý dom a potom sme postavili nový a keď sme dokončili omietku, všetko sme opustili. Maminka zomrela v roku 1982 vo veku 52 rokov. Tak som súhlasila s odchodom z Československa. Dostávali sme listy od známych, ktorí odišli v roku 1980 cez Poľsko a tí nás informovali, čo všetko máme urobiť. Manžel kúpil vyradené auto z podniku, kde pracoval. Bola to Avia ľahký nákladný voz. Vo februári 1984 odstránil ten nákladný priestor a zostala len kabína. Potom previezol auto do veľkej garáže pri starom dome a začal ho prerábať na obytné auto. Bol veľmi šikovný, nikto nevedel, čo má v úmysle, len pár priateľov a najstarší syn, ten mal 15. So synmi na tom začali pracovať, bolo to veľa práce, ale zvládli to. Mladší syn mal 13 rokov a ten sa dovtípil, prečo to asi robíme. Nikomu nič nepovedali. Obytné auto bolo veľmi pekne urobené. Bolo ešte potrebné dokončiť nejaké drobnosti vo vnútri,. V tú jar po známosti dostal devízový prísľub na výjazd do zahraničia a aj cestovnú doložku, zase cez známosti. Nikto nevedel, že berieme všetky naše 4 deti. Museli sme mať povolenie od susedov, od zamestnávateľov, tak sme na žiadosť napísali len dvoch najstarších synov a všetkým sme povedali, že dcéra 11 a malý 4 roky, budú počas dovolenky u švagra. Úplným zázrakom sa nám podarilo potvrdiť tie doložky len s dvoma menami detí, nikto nám neprečiarkol zvyšné kolonky a až sme mali všetko vybavené, tak sme tam dopísali mená dvoch mladších detí. Na začiatku augusta sme si vzali len veci, ktoré sme mohli mať na dovolenku a manžel nejako skryl naše dokumenty, ale už si nepamätám kde. Mali sme vybavenú cestu do Rakúska, Švajčiarska, Francúzska a Španielska. Avia mala veľké nádrže a naftu sme mali na celú cestu. To sme hovorili známym, ale víza sme vybavili len do Rakúska a Švajčiarska. Podarilo sa nám predať náš malý traktor a ešte nejaké veci, takže sme mohli zaplatiť ten devízový prísľub v banke. V auguste sme sa vydali na cestu, manžel si utrel ruky špinavé od oleja – tak to vždy rozprával a o 3 hodine ráno sme opustili domov. Zastavili sme sa pre dcérku a malého u brata a vyrazili. Boli sme ešte dohodnutí s ďalšou rodinou, že pôjdeme spolu. Mali podobné obytné auto ako my a tiež chceli ísť do Kanady. Tak sme spolu išli na rakúsku hranicu. Tam sme sa rozdelili a dohodli sa, kde sa stretneme za hranicami, ak sa nám podarí prejsť bez problémov. Došli sme na hranice, bola som s nervami úplne mimo, to je jasné, mladšie deti nevedeli nič, báli sme sa na hranici, ale prišli dve colníčky, nasadili si rukavice a obdivovali náš obytný voz. Trochu ho prehliadali, ale nijako veľmi a hovorili, že si asi naspäť dovezieme Mercedes. Spýtali sa nás a pustili do Rakúska. Rakúšania len pozreli na pasy a my sme sa vydali na miesto, kde sme mali zavolať známym, že už sme na druhej strane. Stretli sme sa na poli. Boli to Česi, ktorí odišli už dávno a mali v Rakúsku hostinec. Zaviezli nás do Traiskirchenu. Mali tam zrejme známosti, už si nepamätám, ale pretože bol nejaký sviatok, tak sme tam museli zostať skoro týždeň. Ofotili nás, zobrali odtlačky prstov ako zločincom, prosto zdokumentovali, ako sa patrí a ubytovali nás v obrovskej miestnosti predelenej len skriňami. Môj muž povedal, že tam bol najšťastnejší človek. Väčšinu času spal, okrem rôznych výsluchov a predvolaní, ktorých sme sa museli zúčastniť. Vojak s automatom nás viedol trikrát denne na jedlo. Dostali sme esuši a lyžicu. Bolo to zaujímavé. Po vybavení papierov a rozhodnutí, ktorú krajinu chceme, nás známy odviezol do svojho hostinca, kde ubytovával rodiny s deťmi. Zdá sa, že bol za to dobre platený. Bolo nám tam dobre a deti si to užívali. Niekoľko krát nás odviezli do Viedne na ambasádu, kde sme vybavili všetky záležitosti súvisiace s odchodom do Kanady. Mali sme možnosť ísť do Austrálie, Juhoafrickej republiky, USA a do Kanady. V Kanade sme mali známych, ktorí odišli v roku 1980, tak sme požiadali o Kanadu. A tiež hlavne preto, že sme mali chlapcov a nechceli sme, aby šli na vojenskú službu. Niekedy ľutujem, až teraz po toľkých rokoch, že možno v USA by bolo jednoduchšie začať, predsa tam majú na juhu teplé podnebie, takže teraz musíme lietať za teplom. 6. decembra 1984 sme odleteli z Viedne do Montrealu a potom do Halifaxu .
Pamätná fotografia nášho odletu z Videne
Veľmi sa mi tam páčilo a stále je mi smutno, aj po 40 rokoch, ale manžel nemal veľa šancí na prácu. Pracoval s plynom v Česku, no tiež chcel ísť za známymi do Britskej Kolumbie, je to takmer 7 tisíc km cez celú Kanadu. Tak sa začal náš život v Kanade. Za 40 rokov by sa z toho napísala kniha. Naše deti, vychované komunistickým systémom, boli obľúbené v škole, pretože boli disciplinované a pracovité. Vzdelanie mali dva roky dopredu- Ten český systém bol oveľa lepší, takže sa učili len jazyk. Ale boli šťastní a my tiež. Neľutujeme, aj keď muž povedal, že keby vedel, že sa to za tých 5 rokov zmení, tak by nikdy neodišiel. Teraz sú všetky deti vo svojom. Vďaka usilovnosti a pracovitosti si zariadili dobrý život. Držíme spolu ako rodina, lebo deti nás mali vždy radi, pomáhali sme im, ako sme mohli. Muž bol inštalatér, takže neviem, ani koľko tých domov im spravil. Ale oni nám tiež veľmi pomohli, keď sme išli do dôchodku a postavili sme si domček tu na severe Britskej Columbie. Žiaľ, manžel si to užil len 7 rokov, ale boli sme tam veľmi šťastní. Teraz žijem u najmladšieho syna. Mám veľmi milú nevestu a starajú sa o mňa ako o dieťa, avšak tiež im pomáham s deťmi a tam, kde môžem. Milujem pracovať na záhrade a tak im pestujem zeleninu v skleníku a kvety. Teraz mám 76 rokov, ale práca vonku ma stále veľmi baví. Mám naozaj krásny život- Škoda, že sa toho manžel nedožil. Po tých rokoch sa pozerám na situáciu inými očami. Nebolo všetko zlé v tom Československu, keď to porovnávam s dnešnou dobou. Ale to je už iný príbeh. Mám na detstvo v Česku pekné spomienky. Tiež prvé roky v Kanade boli iné, ako je teraz, ale je to tak už všade. Západná kultúra všetko mení a nie vždy k lepšiemu. Je to škoda. Dalo by sa o tom veľa rozprávať. Skúsim nájsť nejaké fotky.
Kedysi nebola tá technológia iná ako dnes, takže sme veľmi nefotili, lebo sme mali len starý ruský fotoaparát. Škoda. Syn prekopíroval nejaké diapozitívy, ktoré sme si priniesli potom z Česka, mali sme ich schované u známych, aj fotky. Mám krásne bývanie v prízemí u syna, všetko prerobil a zariadil, tak je to úplne nové, s výhľadom na jazero. Máme veľmi dobré vzťahy, moje nevesty ako aj zať sú veľmi milí ľudia.
Tak sa majte pekne, zdravím. Ema Jurek
